Nový Deň

V čase, keď zdochol Pes Sveta, nebolo treba nič meniť. Spočíval som vo svojom kokóne a dúfal, že aj tento koniec sveta prejde bez povšimnutia, presne tak, ako ho kedysi určili jehovisti a sediac na strome v Devínskej Novej Vsi očakávali Jeho príchod. Ráno však prinášalo rôzne veci. Vždy som bol zvyknutý na kávu na lačný žalúdok a na raňajky na boľavý žalúdok, vyžratý od kávy. Opatrne som jednu nohu zvesil z kokónu. Potkan, obývajúci nižšie časti svetov, vztýčil ňufák a váhavo ma pohrýzol do palca na nohe, čo spôsobilo mierne záplavy na západe Poľska.
 „Hej!“ zakričal Jacek. Ewa sa snažila oslobodiť vlasy spod kôry stromu, ku ktorému ju prúd vody zahnal. Vlastne až teraz začala úplne precitať, voda ju zastihla v spánku a tak len veľmi ťažko chápala, čo sa to vlastne deje. Jacek rozpoznal duševné rozpoloženie Ewy, a preto zakričal: „Hej hej hej!“ Ťažko povedať, či k Ewinej náhlej smrti prispelo množstvo vody v pľúcach a či rezignácia nad životom, či snáď pocit, že boj s vodou je nad jej sily. Každopádne, Jacek sa ani nedostal k tomu, aby sa Ewe snažil do pľúc vdýchnuť žiovotodárny vzduch, o ktorom toľko čítal a dokonca si ho aj skúšal na figuríne v 4.A
 4.A: Hneď pri vstupe človeku udrie do očí sokel tmavozelenej farby, miestami škaredo odretý, isto spôsobený neposlušnými žiakmi. Ostatok triedy bol hráškovej farby, ktorá mala žiakom navodzovať atmosféru prírody a tým pádom pôsobiť ukľudňujúco. Niekoľkokrát bol privolaný školník, hlavne v prípadoch, keď bolo rozbité okno.
 Riaditeľ: „Dnešná generácia nemá žiadne hodnoty. My už nevieme jak s nimi a čo. To né že by mali nejakú úctu k starším, to né teda a dokonca ani k autoritám. Ja ako riaditeľ školy to teda mám ťažké, lebo učitelia sa mi sťažujú, že trebárs žiak nielen že sa drzo pozerá a to sa teda naozaj vedia drzo pozerať, ale za drzé pozeranie mu nemôžem nič, to už všetci vieme...“
Áno, je to tak. Len školník, ktorý neuznával ŽIADNE pravidlá, si dovolil občas toho-ktorého žiaka kopnúť do riti a tým sa vystaviť nekritickému uctievaniu zo strany žiakov, ktorí mu potajme nosili do kotolne cigarety a ploskačky.
 „Nech sa páči“, povedal Jerzy. „Čo to máš?“ opýtal sa školník. „Totok tu“, zašepkal Jerzy. „To ti kto predal?“ „Predavačka.“ „A si ty už dospelý, že ti predavačka predala alkohol?!“ zahrmel školník a kotol sa zatriasol a keby z oka nevinného chlapca nevypadla slza, isto by celá kotolňa vyletela do vzduchu. „Nie“, šepol tak ticho, že to nepočuli ani holuby sediace na rímsach kotolne, ale bystré ucho školníka to zachytilo. Jedným šmahom odhodil mobil ktorý mu spočíval na prsiach a zdvihol sa z gauča. Mobil zachrčal a ozvalo sa z neho: „Školník do tretej bé, školník do tretej bé, pokazená tabuľa, poškodené linoleum a zranený žiak!“ Školník priskočil k mobilu a to, čo odpovedal, si za klobúk nedáte. Hneď potom pomaly pristúpil k Jerzymu, pohladil ho po tvári a mozoľnatým prstom zotrel slzu, ktorá bola predzvesťou budúcich komunálnych volieb.
 Ewa mala už tak vyvinuté prsia, akoby ani netušila, že ju o mesiac zoberie voda a ona umrie. Jacek však už niečo tušil, lebo mokrý sen mu mnohé napovedal. Nesprávne si však vyložil sen, pretože mokrý sen považoval za erotický sen a nie za predzvesť záplav. Polícia Ewu vytiahla okolo šiestej večer, keď voda klesala. Okamžite bol predvolaný dvanásťročný Jacek. Rodičia ho mohli vidieť aj v televíznych novinách, kde sa snažil dokázať, že sen, ktorý mal, považoval naozaj za erotický. Ťažko to posudzovať, no ja osobne si myslím, že v dvanástich rokoch už by človek mohol posúdiť blížiace sa nebezpečenstvo ktoré naznačoval sen a urobiť niečo pre záchranu dvanásťročnej Ewy, ktorá umrela úplne nezmyselne hlavne pre neschopnosť Jaceka. Jacek bol odsúdený na trest smrti a v noci sa stŕhal zo sna, to potvrdil strážnik, ktorý mal na starosti kontrolovať Jacekov spánok.
 Mne však tieto veci neboli známe, preto som spustil nohu z kokónu a pohrýzol ma potkan. A tie záplavy, no prosím vás, nech hodí kameňom, kto je bez viny! V ušiach sa mi síce ozvalo zažblnkanie, no ja som to pripisoval môjmu vodnému kokónu, a keby aj nie: dávno som otupel a stratil cit a zodpovednosť voči svetu, pretože dobre viem, že každý sa má tak, ako sám chce!
 Jacek bol popravený v prvý jarný deň, aby videl, ako kvitnú stromy. Roztápajúci sa sneh v ňom prebudil matnú spomienku na Ewu a na jej malé, rozvíjajúce sa prsia, ktoré odniesla voda. Prišlo mu ľúto, že nikdy na tie prsia pod svetrom nesiahol, no hneď si uvedomil že ani nemohol, lebo ani on, ani Ewa nemali ešte pätnásť rokov. Keď mu kat s prívetivým úsmevom dával na krk sľučku, Jacek zašepkal: „Už?“ Kat sa zarazil, vyzliekol si vestu, pod ktorou sa ukázala nadmerne ochlpená a šedivá hruď. Nadýchol sa, ale Smútok Vekov a Pes Sveta, ktorý prišiel zdochnúť práve ku katovym nohám, mu zabránil čokoľvek povedať. Presne v tej chvíli povstali národy a jednohlasne zvolali: „OBESIŤ!“